Ťažká životná situácia...

Keď som ešte študovala na výške, všetci mi svorne tvrdili, že sú to najkrajšie roky života. Že je to obdobie bezstarostnosti, slobody, bláznivých úletov a radosti. Jasné, že som si pri týchto výrokoch klopala v duchu na čelo a myslela svoje… Ževraj dňom, keď začnem chodiť do práce sa všetko zmení… (No jasné, ale k lepšiemu!)Tešila som sa do práce ako blázon. Už v apríli som chodila po pohovoroch aj napriek tomu, že školu som končila v máji. Ach, ja veľký optimista. Teraz je pomaly september a z veľkého optimistu sa stáva veľký pesimista. Po piatich mesiacoch som stále bez práce. Čo pohovor, to následné sklamanie. „Ľutujeme, ale vybrali sme iného uchádzača“ je veta, ktorá ma posledné dni prenasleduje. V čom je chyba? Vo mne? V ľuďoch? V systéme? Čo je koho do toho, či mám priateľa? Kedy sa chcem vydávať a mať deti? Nemalo by ich skôr zaujímať, aké mám predpoklady, ako myslím, aká som?Pokrivený systém. Začína sa september a pre mňa to znamená, že svoje sny budem musieť trochu prispôsobiť situácii. Je ťažké vzdať sa snov. V duši cítim neskutočný hnev a zlosť a život sa stáva naozaj plný starostí a boja o holé prežitie. A ja stále dúfam, že dňom, keď začnem chodiť do práce sa všetko zmení...