Poviem vám, nikdy som si nemyslela,že by takýto malý bezbranný tvor so zobákom a chocholom na hlave dokázal život tak nesmierne obohatiť.Niet lepší pocit ako ten, keď vidíte, že vám dôveruje, že sa nebojí sadnúť vám na plece, zobať z ruky a prehrabávať sa vám vo vlasoch tak, ako sa prehrabáva vo svojom vlastnom perí. A rodí sa nový vzťah… Začínate chodiť po chovateľských potrebách a rozmýšľate, čo by sa asi tomu vášmu operencovi páčilo, čo by mu chutilo, čo by potreboval (alebo aj nepotreboval) a neváhate vyhodiť 1200 korún za novú klietku, keď si myslíte, že sa mu tam bude páčiť viac ako v tej, ktorú mal doteraz. A on to cíti. Aj keď si na vašom pleci občas „uľaví“, alebo sa postará o to, že musíte dvakrát denne vysávať…Váš život zrazu začne vyzerať inak. Namiesto poobednej siesty pred telkou sa štveráte po kuchynskej linke a dohovárate „papúchovi“, aby z nej dobrovoľne zliezol. Beháte po zlatníctvach, pretože musíte dať opraviť prsteň, z ktorého vám váš zverenec vyďobol očko, keď sa mu zapáčilo jeho ligotanie na vašom prste. Následne rozmýšľate, či si pri tomto jeho výkone neporanil náhodou zobák (ešte šťastie, že veterinár má ambulanciu v tom istom paneláku, kde bývate…) Prikrývate ho na noc kuchynskou utierkou, aby vás nechal spať aspoň do šiestej a striekate na neho vodu z rozprašovača, keď tak nespraví…Áno, život nadobúda nový zmysel a vy sa tešíte, že máte konečne starosti, ktoré vám predtým tak veľmi chýbali…
